Psy typu bull (teda americký pitbullteriér, americký stafordšírsky teriér, stafordšírsky bullteriér, bullteriér ale i bullmastif a pod) ma kedysi nijako neoslovovali. Nemôžem povedať, že by som ich ako väčšina ľudí zavrhla, len pre hanlivé a nepravdivé označenie "bojové". Nebudili vo mne stach či nedôveru ale nejako ma na prvý pohľad neoslovili. Mala som rada veľké plemená psov a úplne iné typy. Ako som však už pri chrtoch spomínala, pracovala som v Slobode zvierat. V útulkoch sa premlelo množstvo rozličných psov a tieto typy neboli výnimkou. Až tu som sa s týmito plemenami bližšie zoznámila a okamžite si ma získali. Vždy budú mať v mojom srdci svoje špeciálne miesto a vždy bude moju smečku dopĺňať aspoň jeden pes tohto typu.

Ako prvá ma absolútne dostala sučka amerického stafforda menom ANGELA. Jej osud bol strašný a krutý ale mala obrovské šťastie a ja zasa česť aj vďaka nej spoznať aké tieto plemená skutočne sú! Angelu priviezli do SZ z Modry, kde ju našli v kontajneri zjavne po zápase. Najskôr si mysleli že sučka je mŕtva ale dýchala. Dobitá a doráňaná neskutočne a neopísateľne, na každom centimetri tela. V útulku by si vyžadovala špeciálnu staroslivosť a keďže na to tam až toľko času nie je priviezli mi ju vtedy na centrum SZ. Angela spala a nevnímala nič okolo seba. V tom momente som začala uvažovať čo bude až sa preberie, zorientuje, prípadne naberie silu... No keď som si ju prezerala a uvedomila si, že nemá kupírované uši a teda nebola od malička k zápasom vedená moje obavy sa rozplynuli. Keď po nejakom čase otvorila svoje malé očká a pozerala čo sa okolo nej deje, nemohol sa jej snáď nikto báť. Nikto kto psom aspoň trochu rozumie. V tých očiach nebolo nič zlé, dokonca ani bolesť tam človek nevidel, len čakanie čo príde. Angela bola poctivý pacient a aj napriek tomu že to dlho vyzeralo tak, že bude musieť podstúpiť operácie nôh (na zadnú vôbec nechodila a prednú mala vybočenú a krívala) bola plná energie a milá. Bola som šokovaná, že pes čo zažil toľko krutosti od človeka a iných psov môže takto reagovať. NIDKY od tej doby (aspoň pokiaľ tých niekoľko mesiacov žila so mnou) ani raz nezavrčala, nie to ešte zaútočiť,na iného psa (bez rozdielu veku či pohlavia). Milovala všetkých ľudí ktorých stretla. Nikdy pred nikým necukla, nezlakla sa, nečakala nič zlé! Dali sme jej spolu s mojimí kolegami a mojou rodinou pocítiť že existujú dobrí ľudia aj dobré psy. Že nie každý je nepriateľ a ona to prijala. Dajte si ruku na srdce, koľko takých plemien či psov poznáte?! Ja s výnimkou týchto žiadnych! Poznala som v útuloch a pri záchrane životov psov mnoho plemien a ich krížencov, no nikdy som predtým nič obdobné nezažila. Vlastne ani potom. Obvykle ťažko týrané psy sú poznačnené na celý život. Dokážu sa vhodnou starostlivosťou a výchovou zaradiť do bežného života a vedia byť skvelými spoločníkmi. Ale obvykle sa vždy nájde niečo z čoho budú mať strach, obavy či "predsudky" vždy.

No psy typu bull majú neobyčajnú schopnosť. Nie len že sú na svoju telesnú výšku a váhu neobyčajne silné a odolné, že majú zníženú fyzickú citlivosť pri zvýšenom adrenalíne... Ale dokážu akoby zavrieť dvere za zlou minulosťou a s čistým štítom čeliť novým zážitkom. Toto som skutočne u iných plemien dodnes nepostrehla a preto budú mať u mňa vždy výnimočné postavenie. Nikdy ich nebudem odsudzovať ale vždy ich budem obdivovať. Mnoho ľudí by si z nich mohlo brať príklad. Mohli by byť výborným vzorom pre deti ale i dospelých, ktorý v živote zažili niečo zlé a nepríjemné.

Angela sa na istú dobu stala miláčikom širokej verejnosti. Médiá zaujala a tak zažila aj svoju "chvíľku slávy". Bola však šťastná a vďačná čo dávala patrične najavo. Vedela sa blázniť a hrať ako by sa nikdy nič nestalo, akoby s nami žila od malička a vždy sa všetkému tešila. Aj keď sme mnoho bratislavčanov poburovali keďže nechodila na vodítku ani s náhubkom. Načo? Aby som jej ukázala aký vieme byť ľudia krutí? A zavrhnúť niekoho skôr ako ho poznám len pre hlúpu fikciu bezpečnosti. To radšej s radosťou zapaltím pokutu, ale psovi za ktorého ručím vlastným životom nedám náhubok ani ho inak potupovať nebudem. Samozrejme som nikdy žiadne svoje psy (vrátane tých čo boli u mňa dočasne alebo na výcviku) nenechala obťažovať iných ľudí ani psov. Vždy boli naše psy slušné a dobre vychované a tak nebol dôvod obmedzovať ich za ich snahu a poslušnosť. Ani Angele by som to neurobila. Na sídlisku si však na ňu rýcho zvykli a všetci ju mali radi. Veľmi dobre vedela o svojej sile, bola veľmi veľká a mohutná, no nikdy ju voči nikomu nepoužila ani svoje postavenie nezneužila. Dokonca bez výhrad akceptovala naše mačky i fretky. Nemohla som si ju nechať a tak sme plánovali jej adopciu. Nanešťastie padlo nevhodné rozhodnutie, že umiestnená bude priamo z útulku aby sa na mňa viac zbytočne nefixovala. Bola to hlúposť kedže sme niekoľko mesiacov strávili spolu prakticky 24 h. Angelu som musela brávať domov, nakoľko užívala dlho rôzne lieky a antibiotiká... Samozrejme zamestnanci útulku ju dostatočne nepoznali čo im komplikovalo situáciu dobre ju umiestniť. Čo čert nechcel, Angela bola z útulku ukradnutá! Zúrila som ale to nemohlo ovplyvniť Angelin osud. O pár týždňov sa našla, uviazaná o jednu školu. Kolegovia z útulku ju okamžite spoznali, no žiaľ Angela nereagovala. Nebola zlá ale smutná, zdrvená a veľmi apatická. Zistilo sa, že ju opäť niekto skúšal na zápasy. Zjavne neustepela a tak sa jej zbavili. Angelin obrovský a mohutný zjav lákal bezcharakterných ľudí k takémuto činu. Vyzeralo to zle, keďže Angela na nikoho z ľudí ktorých poznala nereagovala, nechala sa pohladiť, bola kľudná, mohli s ňou manipulovať ale neprejavovala nijaké emócie, bola ako pohyblivá bábka. Okamžite ma k nej privolali, čo našťastie zabralo. Angie sa skoro zbláznila od šťastia a ja som nechcela veriť že bola apatická. Doslova ma vyzliekla zo sukne a nevedla sa prestať blázniť. Bolo ťažké utíšiť ju. Nech by mi v tej chvíli ktokoľvek čokoľvek povedal bolo by mi to fuk, nemohla som ju tam nechať a tak Angela išla opäť k nám domov. Dohodli sme sa, že Angelu umiestníme ale po mojom a všetci vrátane nových majiteľov budú musieť akceptovať moje podmienky. Angela opäť so mnou chodila denne do práce a čas plynul. Z útulku mi príležitostne posielali teoreticky vhodných adeptov. Až raz sa aj na Angelu usmialo šťastie. Objavila sa pani, ktorej uhynula na rakovinu adoptovaná sučka pitbula práve z nášho útulku. Pani za nami dlho chodievala aby sa s Angelou zoznámila a nebola pre ňu cudzia a zároveň aby som sa uistila že sa u nej Angela bude mať dobre. Nakoniec, i keď s ťažkým srdcom, putovala Angelka do nového domova. S pani sme si volávali a po takmer roku sa aj stretli, Angela sa mala dobre a bola šťastná.

V útulku som samozrejme pri svojej práci spoznala množstvo obdobných prípadov. Iste, aj medzi týmito psami sa nájdu problémové povahy, hlavne pri nesprávnej výchove, zaobchádzaní, výcviku či nevhodnej plemenitbe. Za všetkým však vždy stojí človek a jeho nezodpovedné správanie či myslenie.

Spoznala som mnoho amstaffov, pitbulíkov, bulteriérov. Väčšina z nich bola skvelá, aj keď zažili všeličo. S niekoľkými som mala možnosť cvičiť a pracovať.

Pred pár rokmi ma uchvátil jeden americký pitbullteriér. Zavolali ma k nemu z istej obce v blízkosti BB, že je to nebezpečný pes a starosta ho chce nechať odstreliť. Pani, ktorá ho vyše týždňa kŕmila sa k nemu neodvážila a stravu mu posúvala metlou. Žiaľ aj toto dokážu "fámy" a nevhodné pomenovania rôznych typov psov v mediách či dokonca odbornej kynologickej literatúre

Pár známych mi išlo na pomoc a vybrali sme sa zachrániť nebezpečného psa pred guľkou. Skoro sme pukli od smiechu keď sme tam prišli. Psík bol síce v hrozných podmienkach, v poli pod stromami, poraste žihľavy vysokom asi meter, pribitý na krátkej reťazi (ani nie pol metra) k búde. No kto by nešalel a neštekal o dušu. Ale nešlo o nebezpečného psa, len o zúfalého puberťáka Brutus, tak sme ho nazvali, nemal ani rok. Hneď ako sme ho vyslobodili z toho väzenia, lietal ako zmyslov zbavený. Tešil sa a behal po poli kým vládal. Ľudia na nás chvíľu pozerali ako na bláznov ale keď videli že je neškodný tak len krútili hlavami ako to že sme sa nebáli. Báť sa a čoho? Veď sme mu nič nespravili No to sotva vysvetlíte nepsíčkarom a často ani niektorým "moderným psíčkarom".

Brutíka sme síce hneď umiestnili no kvôli jeho hyperaktivite sa nám vrátil späť. A tak som sa opäť rozhodla cvičiť s ním kým nenájdeme vhodný nový domov. Brutus so mnou ostal vyše roka. Najskôr ho na cvičáku v obľube nemali, bol ako neriadená sterla Strašne hyperaktívny, ale dobrák a nekonfliktný. V puberte skúšal dominovať ale našťastie bez agresivty a tak sme to rýchlo potlačili. Keďže mal energie na rozdávanie zavalili sme ho prácou. Čoskoro na neho aj na cvičáku zmenili názor, keďže Brutík pracoval s radosťou a nasadením. Vymýšľal len občas a práca mu teda cudzia nebola. Bavilo ho čokoľvek a za aportík by urobil aj nemožné, dokonca aj zliezol z háravej sučky . Bol fakt poslušným a vzorným psíkom. Jeho slabosťou bolo naháňanie zveri, ale keby aspoň za loveckým účelom. Figu, on len miloval behať s nimi. Raz sa mu podarilo dobehnúť srnku a ten blázon jej vyskakoval k hlave a olizoval uši, bola som nesmierne šťastná že srna zo strachu neskolabovala! A vraj bojové plemeno a pes zabiják ha. Staral sa o naše zakrslé králičky, spával s nimi!!! Aj keď mal potrebu strážiť a utekať vyštekávať k plotu, kým posledné mláďatko zakrslého králička nezliezlo z jeho chrbta nešiel! Takýto "pes zabiják" to bol! Brutus bol dobrák do špiku kosti. Neznášal ak niekto niekomu krivdil a vedel sa poriadne uraziť. Vždy si slabších zastával ale nikdy sa nebil. Iba ak niekto napadol slabšieho člena našej svorky, ale "bitka", ak sa to tak dá nazvať, sa obišla bez škrabacnov či vytrhanej srsti. Bol to skôr výchovný preplesk.

Užili sme si s ním veľa srandy. Bol skvelý pes, no vyžadoval veľmi veľa aktivity.

S Brutusom som spravila skúšky SVV1 a zároveň som ho pripravovala na SVV2 i SVV3. Tam sme sa však nedostali, pretože sa našiel nový majiteľ. Brutus sa mal fajn.

Tieto typy psov sú výnimočné. Potrebujú len majiteľa s pevnou rukou, nakoľko sú skutočne veľmi silné a je teda potrebné ich správne vychovať a socializovať. Nie sú to však žiadne nebezpečné plemená. Naopak, svoju rodinu milujú! Pre svojho pána urobia čokoľvek, žiaľ to ľahko zlý ľudia zneužijú a využívajú ich na nevhodnú činnosť. Nie je to však vina psov a netreba ich preto odsudzovať. Oni len plnia príkazy svojho milovaného pána a nevedia rozlíšiť či je to dobré alebo zlé. Tak ako niekto môže zneužiť kuchynský nôť na zavražedenie človeka a nikto preto neodsúdi nôž. Tak nie je správne súdiť konanie psa, ktoré zapríčinil človek.