Všetky tieto okolnosti ma prinútili viac študovať plemená psov, ich gentické danosti, povahy a nároky. Vtedy ma oslnil ďalší molos a to neapolský mastin. Ich výnimočná povaha bola presne tým čo som si predstavovala a čo som od tak veľkých molosv očakávala. Žiaľ ich genetické problémy boli snáď ešte horšie ako u nemeckých dôg.

Práve v tom čase sme však dostali avízo o nezodpovednom chovateľovi neapolských mastínov zo sveru Slovenska, ktorý  predal vrh do Nemecka ale párik šteniat mu ostal keďže ich kĺby neboli v 100% stave, a on sa ich rozhodol utratiť. Známy ich okamžite vzal k sebe, šteňatá boli bez problémov, milé a úžasné. Okamžite sme sadli do auta a šli po ne. A tak sa na istý čas stali súčasťou našej smečky trojmesačné neapolíky - psík Andoro a sučka Asmar. Obaja boli perfetkní a tak som mala možnosť spoznávať povahy molosov a teda konkrétne neapolov priamo u nás doma. Už tak malí prejavovali typické znaky pováh tohto plemena. Všetci zo sídliska ich zbožňovali. Keďže sme ich chovali v byte a patrične sa o ne starali nesmrdeli a ani toľko neslintali ako si každý myslel. No nájsť im nový domov a zodpovedného majiteľa nebolo vôbec ľahké a tak u nás ostali pomerne dlho. Asmar nám bola dokonca odcudzená ale našťastie sme ju za pomoci polície a dobrých ľudí našli v dedine za Bratislavou. Andoro nakoniec našiel domov u nášho známeho a tak sme mali o jeho ďalšom živote dostatok informácií. Žiaľ Asmar nemala také šťastie. Jej nový majiteľ s ňou najskôr strážil objekt v Bratislave a tak sme ju mohli chodiť navšetovať. Neskôr skončil v base a Asmar skončila ako strážca objektu, no nie člen rodiny ako bola predtým zvyknutá.

Molos a hlavne mastin, žije pre svojho pána a kontakt s človekom a pocit že patrí do rodiny, je pre neho veľmi dôležitý. Ich výcvik nie je tak náročný, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Milujú svojho pána celou svojou dušou a tak urobia pre neho všetko čo od neho majiteľ chce.

O niekoľko rokov neskôr sme opäť zachraňovali neapolského mastina, tento raz takmer ročného Massima. Massim dostal meno až u nás, bol veľmi zanedbaný a veľmi dobitý. Vážil sotva 50 kg! Vďaka jeho mladému veku sa nám ho podarilo umiestniť veľmi rýchlo, no pri prvej kontrole prišlo veľké sklamanie. Massim bol v nevyhovujúcich podmienkach opäť a tak sme ho brali späť. Museli sme ho opäť dávať do poriadku a tento raz sme sa rozhodli že u nás ostane dlhšie, aby sa niečo naučil. S našim mačkami, fretkami i kozami vychádzal bez problémov. Bol veľmi veselý a bláznivý. Jeho podvýživový stav u predošlého majiteľa mu bol nápomocný pri vývoji kostry. Nie že by to bolo správne! Ale vďaka tomu, že počas vývoja nebol obézny ani prekrmovaný, mal zdravé kĺby a bol neobyčajne mrštný. Dokázal z miesta vyskočiť až do výšky 1,7 m čo je na tento typ molosa fakt úžasné. S ľahkosťou prekonával prekážky na cvičáku, dokonca i po kladine behal ako baletka :)

Učil sa veľmi rýchlo, nemal sklony k bitkám s inými psami, naopak bol veľmi priateľský a rád sa s každým hral. V tej dobe sme žili na samote bez oplotenia a cez náš pozemok chodili susedia, ktorých neznášal. Naučil sa rozoznávať "fiktívnu hranicu" okolo nášho domu a nikdy cez ňu nedovolil prekročiť žiadnemu cudziemu človeku. Behal po lúkach s kozami no ako náhle videl že niekto ide chodníkom cez náš pozemok, utekal o zlom krky strážiť. Postavil sa na časť k domu vedľa chodníka a štekal popri ľuďoch až kým neprešli do bezpečnej vzdialenosti. Kopíroval správanie psov, ktorí bežne štekajú popri plote. No my sme ten plot nemali :) Mnoho ľudí sa veľmi bálo, vedel púšťať "hrôzu" a jeho zjav mu bol len nápomocný. Ale keď sme im vysvetlili že ich len nechce pustiť k nám a videli že skutočne ani 1 cm za "fiktívnu hranicu" neprekročí naučili sa všetci chodiť bez problémov okolo. Nebezpečné by to pre nich bolo iba vtedy, ak by sa pokúsili bez nášho dovolenia vkročiť na pozemok okolo domu. Vždy keď ľudia prešli chodníkom preč, prebehol chodník a opäť utekal na lúku za našimi kozičkami. Mal ich veľmi rád a bál sa aby sa malé kozliatka nestratili. Dokonca naučil malé kozliatka správať sa ako pes :) Po kompletnom zotavení a psychickej rovnováhe sme mu opäť hľadali nový domov. Žiaľ ani teraz to na prvý raz nevyšlo a po 2 týždňoch sme ho museli vziať späť. Rodina bol síce milá, ale až priveľmi. Nikto v rodine nedokázal byť vodcom a ukázať Masimovi kto je pánom. Tak mal Massim pocit že musí tej čudnej rodine šéfovať, ale on k tomu sklony nemal a nikdy nechcel vedúce postavenie (ani vo veľkej svorke psov), takže bol veľmi nešťastný až sa začal správať nevhodne. Našťastie na druhý, resp. už tretí pokus to vyšlo a Massimo našiel skvelý nový domov kde bol veľmi šťastný.

S odstupom času som spoznala ďalšie úžasné plemená molosov a s mnohými som mala česť žiť a pracovať s nimi. Vďaka mojim novým známym som spoznala plemeno španielského mastina. Oveľa zdravšie plemeno ako neapolský mastin, vďaka typu srsti aj odolnejšie a teda vytrvalejšie. Kým neapol bol šľachtený a chovaný za účelom stráženia statku a majiteľa, španiel zasa na ochranu stád. Teda ich funkcia a využitie si vyžadovali odlišné nároky na výživu ako aj celkovú motoriku tela. Španiel musel so stádom putovať dlhé kilometre a tak jeho kostra je odolnejšia a plemeno je vytrvalejšie, no nie tak temperamentné. Vďaka týmto vlastnostiam si veľmi rýchlo našlo svoje miesto ako rodinný pes. Je to síce obor ale s rovnako obrovským láskavým srdcom.

Priatelia ma požiadali o pomoc s jednou sučkou ktorá je na hrane života. Keďže som dobre poznala a veľmi obdivovala jej brata aj jej netere, rozhodla som sa skúsiť to s ňou aj napriek veku 4,5 roka. Bola som upozornená že sučka bola vždy veľmi neposlušná so sklonmi utekať a nereagovať na majiteľov... Sučku sme boli prevziať neskoro vo večerných hodinách a v tme som len sotva videla v akom stave je. Jasná bola iba jej podvýživa, v čase odberu mala 30 kg!!! Príšerný zápach mi nedovolil vziať si ju hneď do bytu a tak som musela využiť koterce. Až ráno ukázalo že jej stav je váženjší ako sme si mysleli. Veterinár jej nedával veľké šance na vyliečenie. Mala ťažký zápal uší, pričom jeden bubienok bol veľmi vážne poškodený. Krvácala z ucha. Nemala vôbec chuť do jedla a aj keď bola vyhladovaná a ťažko podvyživená, domietala akúkoľvek stravu. Nebolo možné presvedčiť ju ochutnať čo i také "fajnovosti" ako šunka, klobása, varené či surové mäso akéhokoľvek druhu, granule, konzervy, nič. Hrozili infúzie. Našťastie som našla spôsob, ktorý zabral a moja milovaná Pina začala silnieť. Neviem čo s ňou kto robil, ale moje skúsenosti nevypovedali o jej neposlušnosti, naopak. Poslúchala a urobila všetko čo som od nej chcela. Nemala problém sa učiť novým povelom a novému životu vo veľkej zmiešanej svorke. Bez problémov mohla chodiť na voľno po Harmaneckých horách i Bratislavských sídlsikách. Jej zdravotný stav sa neuveriteľne zlepšoval a veterinári krútili hlavami. Za 2 mesiace od odberu bola schopná dokonca nie len súťažiť na výstave ale vybojovať titul BOB!! Porazila nádhernú obrovskú sučku mojich priateľov a dokonca i svojho prekrásneho brata. Nebolo to jej prvé ale ani posledné víťazstvo. S mojou drahou Pinou sme valcovali výstavy :) Jej zdravotný stav neumožňoval aby donosila šteniatka, ale to nám nijako nebránilo aby sme si užívali život aj výstavné tituly naplno :) Pina dokázala že správny prístup, výchova a láska zmenia nie len psychiku ale aj zdravotný stav psa. Bola neuveriteľne šťastným a veselým psom, ktorého asi nedokázalo nič na svete zneistiť. Či sme na potulkách lesom stretli medveďa alebo ju v meste napadol nevychovaný pes, vždy bola dobre naladená a nad vecou. Milovala dlhé prechádzky a aj keď mojim chrtom nestíhala bola vytrvalejšia a milovala akýkoľvek pohyb. No rovnako rada leňošila na gauči v našej blízkosti. Žiaľ zlomyselnosť ľudí nepozná hranice a Pine nebolo dopriate užívať si život dlho asoň na sklonku svojej životenej cesty. Vo veku 5,5 roka bola otrávená a napriek snahe veterinára skonala.

Toto plemeno som si medzi molosmi veľmi obľúbila a ak budem mať čas a možnosť určite sa k jeho chovu vrátim.

Zdravotný stav neapolských mastinov ma od ich chovu nadobro odradil no ich povahy som nikdy neprestala zbožňovať. A tak si ma nové plemeno vzniknuté práve z neapolských mastinov získalo veľmi ľahko. Bandog je oveľa ľahší, húževnatejší a odolnejší. Stvorený pre vytrvalú a veľmi náročnú prácu. Je plný energie a sily. Ten kto toto plemeno pozná vie o čom hovorím. Keď som dostala možnosť pracovať s týmto plemenom ani na chvíľu som neváhala. A tak som sa na rok stala majiteľkou dcéry slávneho Bonyho, mladej sivej sučky Alien King Gladiator. Bol to prvý vrh po špičkovom pracovne vedenom Bonym a jeho dve dcéry mali podstúpiť rovnaký výcvik aby potom šli na výkon ďalej. Sestra Afrodita alias Afra po ročnom výcviku išla slúžiť do Českej republiky, "moja" Tara ostala v Bratislave.

Bonyho som spoznala vo veku 9 mesiacov na cvičáku v BB. Vtedy som cvičila zachráneného pitbula (viac v článku bull) a tak som mala možnosť porovnať pri rovnakom výcviku tieto 2 plemená, ktoré si ľudia často mýlia a mnohé zlé jazyky hovoria že je to  v podstate to isté. Nie je to však pravda. Bandog je molos, i keď európske typy sú prekrížené s pitbulmi (bandog je stále neuznaným plemenom). Keďže som mala možnosť spoznať neapolských mastinov môžem len potvrdiť že bandog má takmer totožnú povahu práve s neapolmi. Je to zaujímavé, nakoľko je v bandogovi mnoho rozličných plemien a hlavne molosov, ale povaha je najbližšia neapolom. Ich oddanosť majiteľovi a rodine je totožná. Mnohé ich reakcie na rovnaké podnety sú totožné. Pitbul a jemu podobné plemená je v mnohom úplne odlišný. Je oveľa temperamentnejší, menej rozvážny a reakcie má oveľa prchkejšie. Práca s bandogom je porovnateľnejšia práci s neapolom než práci s pitbulom. No v každom prípade je bandog jedinečný a skvelý. Potrebuje zodpovedného a milujúceho pána, a potom je možné vidieť jeho skvelú a v mnohých kynologických sférach využiteľnú povahu.

Tara bola od šteňaťa pripravovaná ná prácu služobného psa, podstúpila služobný výcvik od základnej ovladateľnosti cez stopy až po obranu. Zároveň bola členom rodiny a perfektne socializovaná. Jej veľmi milá povaha ju teda aj napriek služobnému výcviku posunula inam. V súčasnosti je Tara asistenčným psom, žijúcim v rodine s ťažko postihnutým dieťaťom, kde sú s ňou absolútne spokojní. Tara je skvelým miláčikom ale hlavne výborným pomocníkom a asistenčným psom.