Psy som zbožňovala asi od narodenia :) Ako väčšina psíčkarov, no mňa fascinovali stále viac a viac. Keďže moji rodičia odmietali chov psa v bratislavskom panelákovom byte, neostávalo mi iné ako venčiť cudzie psy v okolí. Stretávala som sa s mnohými ľuďmi, ktorí mi s radosťou rozprávali o svojich psích priateľoch, odvzdávali rady ako sa správne o psíka postarať... V tých rokoch neexistovali útulky, len tzv. šarhovne, a tak po sídliskách behalo množstvo túlavých a zanedbaných psíkov. S radosťou som sa s nimi delila o svoje desiaty, chodila som sa o ne starať vždy keď to bolo možné. A tak som viac priateľov mala medzi štvornohými kamarátmi než medzi rovestníkmi. Mojich rodičov časom omrzelo vyhadzovať všetkých tých špinavých, zranených a páchnucíih túlavých psov a tak sa začiatkom roku 1987 rozhodli, že mi zaobstarajú vlastného. Otec trval na čistokrvnom plemene ale nikto z nás netušil, aký by náš nový pes mal byť. Mne to bolo úplne jedno, tešila som sa že dostanem psa, nech by už bol akýkoľvek. Zhodou náhod nastúpila otcovi do auta zatúlaná sučka írskeho setra a odmietala vystúpiť. Márne sa otec snažil vylákať ju von :) okolidúci ľudia ho len informovali, že sa v tom okolí túla už dlhšie. Otcovi sa tá sučka veľmi páčila a tak ju doviedol domov. Našťastie mala tetovacie číslo a tak sme zistili majiteľa a dokonca i to že je gravídna. Senta, tak sa volala, mala 6 rokov a v podstate bývala neďaleko. Majitelia boli nadšený, že sa ich stranená sučka konečne našla a my sme ako vďaku dostali jedno z jej šteniatok. To bolo doma radosti. Šteniatko dostalo meno Bara a to ju aj vystihovalo :) Bola to pravá divá bára :) Až neskoro sme zistili že o psoch nevieme nič, a už vôbec nie o výchove šteňaťa s tak temperamentnou povahou. Takže Bara nám dala dostatočne zabrať a ja som sa v tedy sama sebe zaprisahala, že žiadny náš ďalší pes nebude tak "hlúpy". Vôbec sme ju  nedokázali vychovať.

Keďže Bara bola skutočne nevychovaný a strašne rozmaznaný pes bolo s ňou veľa problémov: doma počas našej neprítomnosti všetko likvidovala (úplne všetko čo jej prišlo do cesty). Vonku vôbec neposlúchala, raz vybehla na cestu a zrazilo ju auto. Mala zlomenú panvu a mnoho iných komplikácií, veterinári ju chceli utratiť. Otec však vedel že by som to asi neprežila a tak sme ju liečili doma. Bara sa z toho úžasne dostala, mohla opäť naplno behať a vyvádzať, akurát by nikdy nemohla mať šteniatka (čo nám rozhodne neprekážalo, hlavne že žila a mohla sa tešiť zo života). Až raz sme doplatili na jej neposlušnosť tým najtvrdším spôsobom - ukradli nám ju. Nikdy viac som svoju Baru nevidela. Bola len 9-mesačným šteňaťom...

Moji rodičia sa vtedy rozhodli že seter bude plemeno, ktoré s nami ostane a tak čoskoro zaobstarali ďalši sučku írskeho setra. Prišla Arka, malá temperamentná rozkošná setrica. Keďže som už nechcela zažívať to čo pri Bare, Arku som sa rozhodla cvičiť od malička. Kníh veľa nebolo a tak som sa veľa pýtala psíčkarov a snažila sa vychádzať z toho čo som videla od iných. Arka síce bola veľmi tvrdohlavým setrom a zo začiatku sa jej pracovať rozhodne nechcelo, ale nemala som v pláne vzdať to a nechať z nej vyrásť takého psa akým bola Bara. Keď som konečne pochopila ako fungovať so psom aby to pre nás obe nebolo stresujúce, výsledky sa dostavili. Až nečakané. Vo veku 2 rokov Arka zvládla neskutočne veľa povelov. Od bežných ako sadni, ľahni, ostaň, ku mne ... až po povely ako otvor dvere (takže u nás všekým návštvám otvárala dvere už len Arka); choď za tým a tým členom rodiny; zavolaj toho a toho člena rodiny; naučila sa poľovať; ale i zaháňať naše králiky (takže fungovala ako pastiersky pes :); strážiť i obraňovať. Bolo možné odložiť ju pred obchodom aj na 2 hodiny :) Dokázala prekonávať neuveriteľné prekážky a len výnimočne sa vzdala ak dostala povel "v pred", prešplhala i dvojmetrový múr :) A to nebolo všetko! Všetky povely som ju naučila i v nemeckom jazyku. Vedela stolovať v reštaurácii spolu s nami. Bola jedinečná a neopísateľná. A tak prišli jej prvé šteniatka. Z nich sa nám jedno vrátilo vo veku 7 mesiacov. Akyra prišla v puberte a absolútne bez výchovy, jej majiteľ žiaľ umrel. Nebolo ľahké fungovať s ňou a moji rodičia si ju v žiadnom prípade nechceli nechať. Takže som musela opäť rýchlo zabojovať a vychovať z nej vo veľmi krátkom čase rovnako skvelého psa akým bola jej mama. Akyra akoby to vedela a tak sa učila s radosťou a neuveriteľne rýchlo. Za 2 týždne sme zvládli kompletnú základnú poslušnosť. Nakoniec Arka a jej dcéra Akyra tvorili úžasnú dvojicu. Mali sme otvorené dvere všade a tak som ich so sebou brávala kam som šla. Či už to boli popoludňajšie hodiny v škole, rande, posedenia s priateľmi v bare či dokonca na diskotéke. Otec s Arkou dokonca chodil na obchodné rokovania. Stelesňovali všetko úžasné a dokonalé. Arku sme časom naučili behať popri aute, ale nie len v lese ale v uliciach Bratislavy. Podľa smeroviek vedela či má ísť na križovatke vpravo alebo vľavo, keď bolo treba ukázali sme jej smer. Posunkové povely nám padli veľmi vhod :) A tak dokázala zvládať bez problémov aj tak náročné križovatky ako je naprílad tá bratislavská pri Zváračáku :)

Vďaka ich dokonalej ovladateľnosti som dostala mnoho ponúk na výcvik rozličných druhov psov. Obracali sa na mňa nie len moji priatelia a známi, ale aj ich známi, známi susedov či ľudí so sídliska, ktorí moje sučky poznali. Bola to pre mňa veľká výzva a radosť. Brala som to ako ďalšie skúsenosti a tak som za výcviky nebrala žiadne peniaze, ale vyberala som si len tie najnáročnejšie a ťažko zvládnuteľné psy. Tie jednoduchšie prípady sa dali zvládnuť na hoci ktorom cvičáku :) A tak som začala cvičiť 6-ročného neposlušného špringeršpaniela, neskôr utekajúceho bieleho špica, susedovho dobermana a mnoho iných plemien. Moja výcviková a vychovávateľská kynologická kariéra práve začínala :)

Milovala som svoje psy, no túžila som po niečom inom. Povaha setrov bola skvelá, sú to nádherné a úžasné psy, no cítila som potrebu hľadať ďalej. Setre boli voľbou mojich rodičov a ja som chcela ísť vlastnou cestou... Túžila som po veľkom psovi a tak som v knihách hľadala správnu inšpiráciu. Medzi prvými mojimi favoritmi boli nemecké dogy, veď koho by nechali chladnými nádherné gigantické a zároveň tak elegantné stvorenia ako sú práve dogy. Viac o mojom vzťahu k molosom a skúsenostiach s nimi nájdete tu.

Aj keď som sa rozhodla chovať nejaké plemeno, v mojom živote sa vždy vyskytlo niečo iné :) Keďže mi nikdy nebol ľahostajný osud bezbranných nechcených či týraných psov, dostali sa ku mne rôzne psy. Medzi nimi aj rôzne poľovné plemená, s ktorými  bolo nutné pracovať, vychovať a vycvičiť ich aby mohli putovať do nových domovov.

A tak sme jedného dňa zachránili krásnu sučku rhodezian ridgebacka Tessu. Tess mala rodokmeň ale pre viac bielej farby na tele sa pre chovateľov a záujemcov o toto plemeno stala nevhodnou. Tess žila v katastrofálnych podmienkach, na reťazi v zmesi blata a vlastných výkalov, ťažko podvyživená, síce milá ale úplne nevychovaná, nesocializovaná. Vzali sme ju k nám vo veku 18 mesiacov a vzhľadom k tomuto veku bola v danom okamihu neumiestniteľná. Takže ostala na čas u nás, kým sme z nej nevychovali psíka v hodného na ďalšiu adopciu. Žiaľ Tess mala viac zdravotných problémov, nehovoriac o psychických. Takže po krátkom čase nám bolo jasné, že Tess už u nás ostane. Bola milá a učila sa rýchlo, no nesocializácia a veľmi slabý kontakt s človekom vyžadovali veľa času na úplné napravenie psychiky tejto sučky. Naša práca priniesla svoje ovocie, a z Tess sa behom roka stalo úžasné 100% vyrovnané psíča. Poslúchala na slovo, mohla chodiť bez vodítka kdekoľvek - v meste i v lese. Nikdy so žiadnym psom nemala konflikty a to i napriek tomu, že bola neraz napadnutá iným nevychovaným psom.  No dlho sa nevedela hrať s inými psami aj keď veľmi chcela. Následky nesocializácie v šteňacom veku zanechali svoje stopy. Aj keď sme k nej zaobstarali šteňa barzoja, ona mala v tej dobe 3-roky, nevedla ho vychovávať, hrať sa s ním ani inak sa mu venovať. A to aj napriek tomu že si šteňa veľmi obľúbila. Pustila ho do svojej misky so žrádlom, ustúpila mu vo všetkých situáciach. Po porade s mnohými skúsenými chovateľmi a veterinármi sme nakoniec zvolili poslednú možnú voľbu a tou bolo jej krytie. Za pomoci ďalšej sučky (dospievajúceho šteňaťa barzoja) dokázala vychovať nádherné šteniatka čo jej v sebavedomí a psychickej rovnováhe len pomohlo. Naučila sa hrať  nie len s nimi, ale konečne aj s hračkami. Výrazne jej to pomohlo zlepšiť priateľské vzťahy s inými psami. Neskôr sme opäť zachránili 2-ročnú sučku ridgebacka a tak na istý čas mala Tess spoločníčku Lady.

Neskôr našu svorku rozšírila nechcená chorá 2-ročná basetka Berta. Berta bola veľmi milým a veselým basetom, až neuveriteľne živým :) Do zmiešanej smečky psov a mačiek dokázala bez akýchkoľvek problémov zapadnúť a fugnovať. Prišla veľmi obézna a hlavne nevychovaná, takže s ňou bolo dosť práce prevychovať ju. No bola vnímavá a tak nás neraz milo prekvapila. Občas sa nám až nechcelo veriť aký je baset živý a tempermantný pes, a samozrejme skvelý miláčik rodiny :)

V článku výcvik v praxi sa dozviete o ďalších skúsenostiach s výchovou a výcvikom poľovných plemien.